Prahou očarení, šťastím unavení...
Tak vypadávali na konečnej v Nitre z autobusu do náručí svojich mám a tatov deviataci zo Základnej školy v Nových Sadoch. Ktorý z nich by bol uveril, koľko zázrakov sa dá zažiť počas štyroch zdanlivo obyčajných dní !?
Uvítanie popoludní prvého dňa na pražskom autobusovom nádraží Florenc bolo dusné, prvá električka cudzia a tesná, ale hotelová recepcia bola pre svojich očakávaných a vítaných hostí plná ochoty a úprimnej radosti z ich príchodu. To sme si vyslúžili v minulých rokoch a tohtoroční deviataci nechceli na tom nič meniť. Hneď sa skamarátili s pokojskou Mášou a ubytovaniu nebolo čo vytknúť. Ale ani našim deviatakom za správanie na izbách či pri raňajkách a večeri v hotelovej sále. Tradícia vážených a vrele vítaných hostí tak zostala neporušená, naopak, recepcia sa o našich deťoch vyjadrovala s nefalšovaným obdivom. A keď sa k nim pridal aj majiteľ susednej reštaurácie, kde nám pred odchodom domov nachystali skvelý obed, a verejne sa deťom poďakoval za správanie, jeden zázrak bol dovŕšený.
Tie ďalšie sa diali pri potulkách Prahou a jej okolím. Obávané neznámo - pražské metro bolo záhadou len po stanicu Nádraží Veleslavín. Odvtedy bolo naším pomocníkom pri presune krížom-krážom po Prahe. Tiež to boli električky a autobusy, ba i vlak. Tak sme boli v Lidiciach i na Karlštejne. V Lidiciach všetci uverili, že tu plače tráva na miestach, kde sa kedysi hrávali deti, ktoré navždy skameneli v súsoší na svahu. Očami, ktorých výrazy nemožno opísať, sa budú navždy nemo dívať na svoju rodnú dedinku, ktorá padla za obeť zvrhlej fašistickej genocíde začiatkom júna 1942 ako odplata za atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Pocity, ktoré vami lomcujú na jednom z najpamätnejších miest našej spoločnej novodobej histórie, v krypte Kostela svatého Cyrila a Metoděje v Prahe na Resslovej ulici, kde prežívali svoje posledné hodiny parašutisti Slovák Jozef Gabčík, Čech Ján Kubiš a päť ďalších mladých hrdinov, ktorí atentát zrealizovali a zaplatili životom, slovami tiež nevystihnete.
Karel IV. z rodu Luxemburgovcov, ktorého sme navštívili v Múzeu voskových figurín v Celetnej ulici, nám ponúkol na obdiv viacero zázrakov, ktoré pre nás v Prahe a okolí zanechal. Chrám sv.Víta na Pražskom hrade, Karlov most i Karlštejn. Do dedinky v podhradí nás dopravil pohodlný vlak, ale na hrad sme to museli vyšľapať. Nádvorie sa ako vždy hmýrilo nedočkavými turistami, ale my sme dali prednosť objavovaniu prírodných zázrakov v širšom okolí Karlštejna. Osviežili sme sa v priezračnej vode bývalého vápencového lomu Malá Amerika, pofotili vo výhľadoch lomu Mexiko, kde v nedávnej minulosti kruto zaobchádzali s politickými väzňami, aby sme vzápätí v úžase zastali na vyhliadke nad lomom Veľká Amerika, ktorý môže smelo konkurovať Grand Canyonu v USA. Večer však výhľad z televíznej veže na Žižkove na večernú Prahu bol jedinečný a bol pre nás zážitkom bez konkurencie.
Pražská ZOO bola na MDD plná detí, bolo ich tam viac než zvierat, ktorým čistili bazény a výbehy, a tak sme nachádzali iba tabule s ospravedlnením. Najviac nás mrzeli neprítomné tulene. Ani policajti, ktorí mali deťom ponúkať atrakcie, neboli veľmi na dohľad, a keď sa k tomu na obed pridala búrka, tak sme naozaj odtiaľ utekali, ako sme vládali k najbližšiemu autobusu. Kvôli búrke odvolali na Pražskom hrade hradnú stráž, preto sme sa na ceremoniál výmeny hradnej stráže museli ráno znovu vrátiť. Ešte že sme to ráno mali k dobru. K pozitívam MDD však patrila návšteva pani učiteľky triednej, s ktorou sme sa prešli okrem iného aj k Múru Johna Lennona na Kampe, kde sme potom tajuplnou prechádzkou trávili posledný večer a užívali si aj nočné vltavské nábrežie so všetkými zázrakmi, ktoré ponúka. Každý návštevník Prahy si tam tie svoje nájde a zostanú mu navždy v srdci.
Súčasná Praha však usilovne chystá oslavy storočnice vzniku nášho spoločného štátu, ktorého stránky sú už síce dopísané, ale spolupatričnosť stále cítite na každom kroku. Mnohé symboly Prahy sa tak cudne zahalili, aby skryli usilovných majstrov, ktorí im na koniec októbra chystajú slávnostnú premiéru nanovo zrekonštruovanej nádhery. Národní muzeum nad Václavákom sa už síce pomaly zo zásteny vyzlieka, jeho čiastočne odhalený nový vzhľad sme si vychutnali, zato orloj je ešte pyšne zastretý a jedinečné divadlo nám nedoprial.
K zázrakom posledného, štvrtého dňa určite patril Vyšehrad. Majestátne ticho Českého národného cintorína s velikánmi českých dejín a kultúry, veľkolepý chrám, kde sa schádzali svadobní hostia na blížiaci sa obrad. Nevesty sme sa ale nedočkali. Fascinovali nás výhľady na Prahu, veľkolepý pokoj rozľahlého parku s lavičkami na oddych a rozjímanie. A zhodnotenie výletu. Najväčšou výhrou podľa deviatakov bolo vzájomné zblíženie sa a poznanie, že im tie štyri spoločne strávené dni zaplnili mysle i srdcia zážitkami, ktoré im ako spomienky budú natrvalo patriť a vracať sa vždy, keď ich premôže nostalgia za vytrácajúcim sa detstvom. A o tento zázrak sa žiadny deviatak určite nebude chcieť pripraviť ani v budúcnosti. V Základnej škole v Nových Sadoch je pre nich Praha zarezervovaná...
PaedDr. Edita Tisovská
